Poznať hru (pravidlá) je jedno, mať ale aj schopnosť hru poraziť je zas úplne druhé. Tak ako skoro každý pozná pravidlá šachu, nemusí nutne byť dobrý hráč. Ako aj poznáme rôzne typy inteligencie, tak aj rôzne typy hier vyžadujú rôzny druh hráča (A: aby ho hra bavila, B: aby hru, či protihráča aj vedel poraziť... a až keď sa snúbi A + B, je tu šanca si hra nájde cestu k človeku a ten si ju, alebo jej žáner aj skutočne zamiluje)
Ja osobne vnímam tri hlavné druhy hier : akčné, príbehové a autistické. Reálne žánre potom berú z týchto troch súdkov rôznym pomerom, a vznikajú kategórie, ktoré sú všeobecne známe, od adventúr, cez stratégie až po RPG.
Ja osobne dodnes vyhľadávam práve tú autistickú časť v každej hre, takže nie len že ma bavia stratégie (kde čísla a načasovanie + plánovanie hrá prim), ale aj v tých akčných (behačky, skákačky, strielačky) musí byť istá forma repetatívnosti, ktorú viem analyzovať a viem s ňou kalkulovať. A aj v RPG potom hľadám tie "čísla", čo do vývoja postáv, tak do sveta nepriateľov a všetko od XP, cez zranenia až po "koľko nepriateľov zvládnem za aký čas a pri akých rizikách".
Skutočná stránka pasívneho autizmu sa potom prejavuje pre grindovaní, či už ide o Albion, kde bojujem proti šestnástim Beast 3 vďaka nášlapnej plošine znova a znova len aby som pomaličky stúpal na leveli, tak aj v iných hrách, kde ak spravím chybu v plánovaní postáv, buď to musím dobehnúť vyšším levelom ako iný hráči, alebo skrátka začať odznova.
Čo ma prenáša v čase desiatky rokov dozadu, Mega'lo'mania, ktorá sa mi zprvu zdala ako krásna a logická hra, kde počet človiečikov zrýchľoval vývoj technológií/zbraní.. a taktika sa virtuálne zužovala len v správnom načasovaní útoku v správnom počte a kvalite útočnikov.. Až kým hra nenabrala úplne iný spád. A dodnes čítam že aj tie najťažšie missie sa vedia prejsť s jedným pandrlákom, čomu ja napríklad dodnes nechápem, lebo to úplne rozbíja môj osobný obraz z hry. Najviac ma ale veľmi živo prenasleduje scéna z kurzu programovania pre deti (hranie sa hier kým sa tvárite že programujete), kde prísediaci s kľudom angličana prešiel hru za modrého a keď mne spadla sánka, on sa čudoval, že čo vlastne na hre považujem za obtiažne.
A to bol ten moment, ktorý mi vždy bude pripomínať individuálne rozdiely medzi jednotlivými hráčmi, ktoré nemajú nič spoločné s tým, či je hra "inteligentná" alebo "blbá", lebo aj na strielačku či skákačku je potreba inteligencia, alebo hry v ktorým musíte prečítať stovky strán textu a navrh prekonávať pokročilé logické hlavolamy (a v prípade niektorých hráčov so slovníkom, napr. anglickým, či francúzskym..) v ruke. Či ide o RTS alebo ťahovú stratégiu, či si dolámete ukazovák pri posielaní zorgov do útoku alebo dolámete mozgové závity pri plánovaní ťahu č.251 v osemnástich variáciach závislých na tridsiatich rôznych rekciách protihráča...
Celý život počúvam, ako sú hry zbytočné, ako žerú čas... za mladi ako by ma mama rada videla sa namiesto toho učiť alebo športovať a vo všeobnecnosti drvivá väčšina ľudí okolo nás považuje hry za nie len stratu času, ale za drogovú závislosť a tým nás hádže do kotla spolu s feťákmi, čo maju dvanásť dier po ihle v každej ruke a toluén pod nosom. Faktom je, že aj keď všetci máme rôzne povinnosti, sme ako ľudské bytosti viazáne k nutnosti nájsť si jednoducho povedané zábavu. A osobne počítačové hry považujem za tú ešte vskutku prijateľnú ventiláciu stresu a výpĺňača šedých miest v našom časopriestore. Preto považujem za zbytočné aby sa jeden gamer vysmieval druhému pre jeho osobnú preferenciu v žánroch. Možno sem tam by sme si mali priateľsky a civilizovane pripomenúť, že hry nie sú naším primom v našich životoch a že máme reálnych ľudí okolo seba. A možno sem tam fakt ten poč vypnúť a stráviť bežné chvíľky s našimi milovanými. A práve v tom hranie považujem za kultúrne a aj praktické, na rozdiel od mnohých iných "zábaviek" sa hry dajú kedykoľvek vypnúť (pri najhoršom dostanete hodinový ban za zdrhnutie z multiplayer hry + pár škaredých slov do chatu) a až by náhodou nás hry úplne omrzeli, dajú sa kompy aj krabice predať, takže ešte sa aj nejaké investície vrátia...
Druhá stránka je nekontrovateľná závislosť, ale tá na nás číha úplne všade. Nie je exlusívna vo svete hier, či automatov. A táto je nezávislá od postavenia, vzdelania či inteligencie jedinca.
Skôr sa stane, že kvalitné hry pomáhaju v tvarovní kvalitných ľudí. Ak má hra kvalitný obsah a dokonca aj pointu a odkaz, tak si z nej človek naozaj môže niečo odniesť a ak takýchto hier si zahrá viac, skutočne verím že z neho môže byť lepší človek. Je to nemerateľné, ale nepotvrditeľné analýzami, no ja tomu verím. Ale ani toto nemusí byť nutne zúžené na logické, či podobné hry (kde veľa buď romýšľate alebo čítate a núti vás myslieť v nových rozmeroch) ale kľudne aj strielačka alebo behačka/skákačka.
Autor
Téma: Bilá Magie - Mistr (Přečteno 11165 krát)